Lopty
Lopty

Moderná prehadzovačka má priemer 25 centimetrov a je bez švíkov. Žiarivo červenú farbu dostala prvý raz roku 1711 po stretnutí, ktoré prebiehalo za vytrvalého dažďa, takže vždy, keď niekto loptu pustil na zem, nedala sa rozoznať od rozbahneného terénu. Triafačov čoraz viac rozčuľovalo, že ak niekto minul prehadzovačku vo vzduchu, museli sa ustavične strmhlav vrhať dolu a zdvíhať ju zo zeme. Krátko potom, čo zmenila farbu, prišla čarodejnica Daisy Pennifoldová s nápadom očarovať prehadzovačku tak, aby v prípade, že ju niektorí z hráčov nechytí alebo pustí, vznášala len pomaly na zem, akoby klesala ku dnu vo vode, takže triafači ju môžu zachytiť ešte vo vzduchu. "Pennifoldovej prehadzovačka" sa používa dodnes. Dorážačky: Prvými dorážačkami (vtedy ešte nazývanými "krvákmi"), boli lietajúce kamene, ktoré sa do Mrzútových čias zmenili len tak, že išlo len o kamene opracované do podoby lôpt. Tieto dorážačky však mali jednu veľkú nevýhodu: čarami posilnené palice odrážačov v 15. storočí ich dokázali rozbiť a potom všetkých hráčov až do skončenia hry prenasledoval lietajúci štrk.
Pravdepodobne z tohto dôvodu začali niektoré metlobalové družstvá začiatkom 16. storočia experimentovať s kovovými dorážačkami. Agatha Chubbová, odborníčka na starožitné čarodejnícke predmety, identifikovala až dvanásť olovených dorážačiek pochádzajúcich z tohto obdobia, ktoré sa našli v írskych rašeliniskách a anglických vresoviskách.
Po istom čase sa zistilo, že olovo sa na výrobu dorážačiek nehodí pre svoju mäkkosť (každá jamka, ktorá na dorážačke zostane, negatívne ovplyvňuje schopnosť priameho letu.) Dnes sa dorážačky vyrábajú výlučne zo železa.
Kúzlo, ktorým sú dorážačky očarované, ich núti prenasledovať všetkých hráčov bez rozdielu. Ak sú ponechané samy na seba, zaútočia na toho hráča, ktorého majú najbližšie. Úlohou odrážačov je preto odpaľovať dorážačky čo najďalej od vlastného tímu.
Ohnivá strela: Ohnivá strela má veľkosť vlašského orecha, teda rovnakú, akú mal jej predchodca ohniváčik Je očarovaná tak, aby sa podľa možnosti nedala čo najdlhšie chytiť. Hovorí sa, že roku 1884 ju na vresovisku Bodmin Moor nemohli chytiť celých šesť mesiacov. Obidva tímy, znechutené biednym výkonom svojich stíhačov, radšej zápas nedohrali a predčasne ho ukončili. Cornwalskí čarodejníci, ktorí tamojšiu oblasť dobre poznajú, tvrdia, že ohnivá strela toho zápasu dodnes poletuje nad vresoviskom, no túto povesť sa nepodarilo potvrdiť.